Asi tou najvýraznejšou zmenou oproti minulosti je tá zmena, ktorú vidíme a čo nás obklopuje, technológia informácií. Keď naši rodičia chodili do školy učili sa prevažne po viacerých ročníkoch spolu, čo je dnes už nepredstaviteľné a niečo také ako zimné prázdniny pre nedostatok dreva sa môže zadať ako rozprávka. Nehovoriac o tom, že počúvanie hudby z mp3 prehrávača by sa pred štyridsiatimi rokmi považovalo za zradu komunistického režimu.
Nezanedbateľnou zmenou je samozrejme oblečenie, na to nám nie je treba čakať jednu generáciu, aby sme si všimli ako rýchlo sa mení štýl obliekania. V časoch detstva našich rodičov bol prvoradý účel oblečenia, čo samozrejme neznamená že móda neexistovala, ale politický režim, ktorý bol v tých časoch nedával veľký priestor módnym návrhárom. A také niečo ako značkové oblečenie zo zahraničia či tri páry botasiek na telocvik nikomu neprišlo ani na rozum. Veľa krát si pamätám, keď môj otec na vianoce hovoril, že „niečo také ako si dostal ty som ja ako dieťa ani v televízore nevidel“, drevené autíčko vystriedalo autíčko na diaľkové ovládanie a matriošku zastúpila barbie.
Ale nie len materiálne veci boli tie, ktoré sa zmenili. Zmenili sa aj ľudia, ich sociálne chápanie. Za čias detstva našich rodičov bol prístup k výchove viac menej chápaný rodinne, ako je to teraz v uponáhľanom svete. Doba kedy v sobotu ráno vyvoniaval čerstvo upečený koláč sú niečím na čo človek spomína s láskou, ktorá zmenila všedný deň na niečo čarovné.
Možno by sme sa mali zamyslieť, keď ideme do supermarketu kúpiť koláč pre naše deti, či aj naše deti si budú pamätať na túto chvíľu, alebo bude pre ne prvoradé zhltnúť sústo čo najskôr a utekať sa hrať s PC.
Myslím si, že rozdiely sú také veľké, že pre generáciu čo príde po nás sa budú zdať až nepochopiteľné. Dnešný rýchly konzumný život plný technológií a mobilnej komunikácie, ktorý je pre nás samozrejmosťou nám dosť dal, ale i vzal. To čaro rozprávok, ktoré napĺňalo detstvo našich rodičov, keď otec ťahal dreveného koňa domov po zablatenej ceste sa už nikdy nevráti.